Životy letcov nebývajú jednoduché. Niekto má šťastie na podporu od svojich blízkych, niekto to šťastie nemá a musí ísť za svojím cieľom „po vlastnej osi“ – či už tvrdou prácou alebo niekoľkotisícovými pôžičkami. Na konci tunela však vždy býva svetlo a sen sa stáva skutočnosťou pre väčšinu z nás. V tej ceste za snom letca mnohým ľudom bránia rôzne prekážky ako zdravotné testy, skúšky, preskúšania z lietania, avšak nakoniec zistíte, že všetko má svoj zmysel. Rozhodli sme sa osloviť Maja Oravca, ktorý aktuálne pôsobí na pozícií vedúceho výcvikov v leteckej škole JetAge s pobočkami v Bratislave, Trenčíne, Košiciach aj vo Svidníku. Tomu však predchádzali náročné výcviky a kopec odlietaných hodín a investovaných eur. Dnes sa jeho snaha zúročila v podobe odovzdávaní skúseností novým generáciám pilotov nielen na pozícii inštruktora, ale aj examinátora. Alebo inak povedané: príbeh o tom, ako sa vodič kamiónu stal profesionálnym letcom.
Lietadlá ma priťahovali už od detstva. Nikto v rodine ani v okolí však nemal nič spoločné s letectvom, a tak som sa k nemu nemal ako dostať. Po maturite prišla základná vojenská služba a po nej klasické flákanie sa nezamestnaného mladíka. Geodézia, ktorej som sa priučil na strednej škole, ma za srdce rozhodne nechytila. Hľadal som niečo akčnejšie. Voľbou bola medzinárodná kamiónová doprava. Bola to iba prestupná stanica, neustále som totiž premýšľal, čo ďalej. Moja cesta k letectvu nebola ani rýchla, ani jednoznačná, a to až do zlomového okamžiku, ktorý nastal v roku 2008.
Rozchod s vtedajšou partnerkou pre mňa znamenal zrútenie sveta. Vtedy som si často v hlave „prechádzal“ životné spomienky a jednou z nich bol aj môj prvý let dopravným lietadlom. Na palube A320 v roku 2006 som celej partii oznámil, že sa mi to veľmi páči a chcem byť pilotom z povolania. Reakcia? Všetci ma vysmiali. Vraj som starý, a nemám na to. Mal som 26 rokov…
Keď som si v hlave spätne prehrával túto situáciu, „posadla“ ma myšlienka: Čo tak to vyskúšať? Čo tak dokázať nielen sebe, že na to mám, ale zároveň zmeniť od základov celý svoj život? Nemal som čo stratiť – maximálne peniaze, ktoré mi boli vtedy úplne ukradnuté. A tak som sa do toho pustil!
Nižšie Vám zhrniem zopár dobrých rád, ktoré ma moja letecká cesta naučila.
1. Pripravuj sa systematicky
Prvým a najdôležitejším krokom je vždy výber leteckej školy. V čase, keď som začínal ja, na výber veľmi nebolo, a tak moja voľba smerovala k ľahkej dostupnosti a čo najkratšej možnej vzdialenosti na dochádzanie. Dnes by som mal iné priority! Prvou by bola kvalita školy, druhou jej pôsobnosť a v neposlednom rade objem poskytovaných výcvikov.
– “Kvalitou myslím nielen kvalitu leteckého výcviku, ale aj tej, niekedy nespravodlivo podceňovanej, teoretickej prípravy. Tá dnes totiž dosť často nie je taká, aká by mala byť.
– Pôsobnosť: riadené alebo neriadené letisko? Riadené letisko človeku zabezpečí viac skúseností, získate istotu v komunikácii! Prinúti Vás naučiť sa ľahšie zvládať stresové situácie a verte mi, že tie nastanú… Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku!
– Objem poskytovaných výcvikov: mať všetko pod „jednou strechou“ prináša viacero výhod, napríklad vo forme zliav, človek si zvykne na svoje „domovské prostredie“, kolektív na rozvoj a naskytá sa mu možnosť uplatnenia sa v škole po ukončení výcviku.”
Odporučil by som preveriť si pri výbere transparentnosť školy, a rovnako venovať pozornosť otázke, čo všetko cena výcviku zahŕňa. Človek tak dokáže často predísť nepríjemným prekvapeniam.
2. Nezľakni sa prekážok
Môj prvý výcvikový let padol presne na deň mojich tridsiatich narodenín. Bol som nadšený, napriek tomu, že sa dostavila nepríjemná kinetóza. Tá ma sprevádzala až do polovice výcviku a domov som chodil v zúboženom stave, vždy prvé kroky smerujúc k „poprávke“ dvoma horkými Fernetmi.
Či už pomohol alkohol, zvyk, alebo oboje, po čase mi prestalo bývať zle. Lietanie ma veľmi bavilo a začalo ma podporovať aj blízke okolie.
Nezľakol som sa úvodnej prekážky a to bolo to najdôležitejšie – vašou prekážkou môže byť čokoľvek iné, dôležité je nezľaknúť sa a popasovať sa s tým.
3. Aktívne spoznávaj nových ľudí
Stále mi však chýbal rovnocenný partner, s ktorým by sme sa navzájom „ťahali“ a podporovali. Nemal som v okolí nikoho, s kým by som mohol preberať letecké poznatky, čo aj teraz odstupom času vyhodnocujem ako veľkú škodu. Práve preto sa dnes všemožne snažím vytvárať lepšie podmienky výcviku pre uchádzačov o toto krásne povolanie či koníček.
Absencia leteckých nadšencov v mojom okolí spôsobila, že som začal hľadať a vytvárať nové priateľstvá s ľuďmi s podobnou leteckou „diagnózou“. Priateľmi sa mi stali moji fantastickí inštruktori, ktorí ma učili lietať. Podarilo sa nám prehĺbiť vzťah inštruktor-žiak do reálneho priateľstva, ktoré pretrváva dodnes.
4. Buď pripravený na ťažké chvíle
Ukončiť výcvik PPL(A) bola už iba „brnkačka“. Na jar v roku 2010 som sa stal hrdým držiteľom licencie súkromného pilota. Povozil som celú rodinu, priateľov a po pár týždňoch nebolo koho. Takže timebuilding, v rámci ktorého som si zbieral nalietané hodiny pre ďalšie pokračovaniu výcviku, som si lietal sám so sebou.
Popri tom sa približoval strašiak menom teória ATPL, nevyhnutný krok pre nádejných dopravných pilotov. Po jej absolvovaní v Brne som sa odvážne a smelo vybral robiť testy do Prahy. Po prvom „vyletení“ z predmetu som zistil, že moje vedomosti vôbec nie sú na takej úrovni ako by mohli byť…Našťastie som sa mohol obrátiť na mojich priateľov, vtedy už mojich bývalých inštruktorov, ktorí so mnou ochotne presedeli celé hodiny vysvetľujúc mi problematiku učiva. Som im za to dodnes nesmierne vďačný!
„Obrátil som sa na priateľov, bývalých inštruktorov, ktorí mi učivo vysvetľovali dlhé hodiny.“
Po týchto doučovaniach bolo úspešné odklikanie teórie ATPL už iba ďalšou formalitou na ceste za splnením sna.
5. Plánuj financie
Od môjho prvého letu ubehli 4 roky a stále som mal iba licenciu PPL(A), ale už aspoň so zapísanou teóriou ATPL(A). Asi si poviete, že dosť dlhý čas a zároveň dosť malý posun. Áno, ono to tak chodí, keď si popri výcviku musíte naň ešte aj zarábať. Ak máte okolo seba ľudí, ktorí Vás finančne podporujú, buďte im za to vďační! Osobne som túto možnosť nemal, ale aspoň si môžem povedať, že som si tú kľukatú cestu vyšliapal sám. Môj týždeň vyzeral nasledovne: V sobotu cesta s kamiónom do Fínska, návrat vo štvrtok. Zarobil som 500 eur, v piatok som si oddýchol, v sobotu som bol na letisku, kde som „nechal“ 300 eur za lietanie a v nedeľu som išiel do Nórska.
6. Jeden cieľ, „more“ možností
Za tie štyri roky sa veľa vecí zmenilo. Moji inštruktori, ktorí ma sprevádzali prakticky celým výcvikom, si založili svoju vlastnú školu. Priateľské puto bolo silné, a tak som „zmenil dres“. Zvyšné výcviky som si tak dolietaval so starými inštruktormi, ale v novej škole. V roku 2016 som sa získal licenciu obchodného pilota a čakal som na ponuky z leteckého sveta.
„Šesť rokov od môjho prvého letu som mal v preukaze zapísanú vytúženú inštruktorskú kvalifikáciu.“
Tá prvá ma zastihla vo forme SMS, keď som bol za volantom kdesi na diaľnici E4 severne od Štokholmu. Bola to jednoduchá otázka, či si viem v čo najkratšom čase urobiť inštruktorský výcvik a nastúpiť ako inštruktor. Priznám sa, že sa mi aj slza v oku zaleskla. Mal som skvelého šéfa, ktorý ma podporoval a robil mi ústupky, aby som sa mohol venovať letectvu. A tak môj príchod z tejto cesty bol zároveň aj posledným príchodom, kedy som sedel za volantom 19 metrov dlhého, 40 ton ťažkého kamióna. Inštruktorský výcvik ubehol ako voda. Naučil som sa v ňom všetko to, o čom som si myslel, že už dávno viem. Šesť rokov od môjho prvého letu, som mal v preukaze zapísanú vytúženú kvalifikáciu FI(A).
7. Cesta, ktorá nikdy nekončí
Buďte pripravení neustále sa učiť! Táto všeobecne znejúca rada sa mi v letectve potvrdzuje každý deň.
Môj prvý inštruktorský let som uskutočnil takmer na deň presne šesť rokov od môjho prvého letu vo výcviku. Za tých šesť rokov som mal nalietaných cca 250 hodín s investíciou cca 35-tisíc eur. Potom sa tempo akosi zmenilo a ďalších 250 hodín som mal nalietaných za štyri mesiace. Lietal som každý deň – vždy, keď sa dalo. Veľa lietania so sebou prináša aj veľa skúseností. Človek sa v letectve učí stále. S pribúdajúcimi hodinami pribúdali nové kvalifikácie. Najskôr to bol inštruktor na nočné lietanie, potom inštruktor na obchodného pilota CPL, inštruktor inštruktorov, inštruktor na viacmotorové lietadlá, neskôr sa pridala kvalifikácia letového examinátora FE(A). S novými kvalifikáciami prichádzali ale aj ďalšie zmeny. O tých však niekedy nabudúce…
Text: Majo Oravec
Foto: Boris Čierny / Majo Oravec
Veľmi zaujímavé čitanie a zároveň neskutočná motivácia zveriť svoje sny do rúk tak skúseného inštruktora, ktorý začal…od absolútneho začiatku. Držím palce a GRATULUJEM!!! PS: Možno sa niekedy uvidíme 🙂
Majo,
netušil som, že si začínal v takých ťažkých podmienkach, navyše už ako tridsiatnik. Ja Ťa považujem za najlepšieho inštruktora, akého som mohol spoznať. Už v základoch si ma učil aj zvyky, ktoré možno tak nezavážia na maličkom lietadle, ale ich osvojenie sa vyplatí neskôr na väčšom lietadle alebo vo väčšej premávke. Okrem toho si ma presvedčil aj ako vedúci leteckého výcviku, keď sa nám na praktickej skúške v Nitre naozaj pokazilo rádio – vedel si zariadiť, aby som skúšku dokončil v ten istý deň s funkčným rádiom, aj s prípadným preletom do servisu v ČR ako záložný plán.
Som hrdý na to, že základný výcvik pred rokom som robil u examinátora, ktorý učí a dokonca skúša inštruktorov! A rovnako hrdý som aj na to, že výcvik som robil v Bratislave. Bol síce drahší než býva na trávnatých letiskách, ale prínos mi bol jasný od začiatku. Teraz sa nijako nestresujem, keď mám odletieť/pristáť na medzinárodnom letisku v riadenom priestore… v premávke medzi veľkými dopravnými lietadlami… teda aspoň kým sme v SR 🙂 zatiaľ.