Prednedávnom v príspevku „Deň otvorených dverí Aeroklubu Očová“ sme hovorili ako to prebiehalo na malej oslave výročia založenia letiska v Očovej. Pri tej príležitosti sme sľúbili všetkým Vám, že tie najzaujímavejšie historické fakty, ľudí, ktorí sa nezmazateľne zapísali do kroniky dejín a momenty, ktoré letisko a aj aeroklub vyzdvihli na vrchol si prinesieme v samostatnom príspevku. A tak nastal ten čas naplniť sľuby a pripomenúť si to najzaujímavejšie zo „sedemdesiatpäťročnice“ jedného z najznámejších aeroklubov na Slovensku. Nech sa páči.
Počiatky lietania v Očovej sú úzko späté so založením modelárskeho krúžku na tunajšej základnej škole a požiadaním vtedajšieho Slovenského národného aeroklubu SNA na jeseň roku 1949 o registráciu pobočky Očová. Jednou zo základných a prvotných úloh vznikajúcej pobočky SNA bolo vybudovať letisko. Na holej lúke západne pod obcou Očová, pod sútokom riek Hučava a Očovka, vedľa cesty spájajúcej obec s okresným mestom Zvolen. A tým sa začala písať 75 ročná história očovského letiska.
Vzájomnou spoluprácou organizácií v obci ako Miestny národný výbor MNV, rodiace sa Jednotné roľnícke družstvo a samotných občanov Očovej, ktorí pri stavbe odpracovali neuveriteľných 5000 dobrovoľných brigádnických hodín, už v roku 1950 dochádza pod obcou k vybudovaniu elektrickej a telefónnej prípojky. Stavia sa strážnica a hangár. Tieto momenty sú dodnes považované za počiatočné pri vzniku očovskej pobočky SNA.
Tesne s výstavbou objektov začína vznikať letová prevádzka a na letisko prichádzajú prvé lietadlá. Úvodné lety piloti absolvujú na celodrevenom školnom klzáku ŠK-38 v stupni A s dĺžkou letu 30 sekúnd a neskôr v stupni B s výdržou 50 sekúnd so štartom za gumeným lanom tzv. „gumicugom“ z vrchu Žiariky. Postupne sa na letisku rozšírila aj pestrosť používanej techniky. Pribudli vetrone Z-23 Honza, Z-24 Krajánek, LG-25 Šohaj. V 52. roku nastupujú v Očovej prví adepti na motorový výcvik. Príchodom motorového lietadla Piper Cub a neskôr Z-22 Junák, Sokol a z armády pre nadpočetnosť vyradených C-104, 105 a 106, letecký výcvik a aj samotné lietanie výrazne napreduje a naberá nové dimenzie, čo prináša nové možnosti. Následne ďalší rozvoj prichádza s príletom dvojmotorových lietadiel Aero-45 Aerovka, a L-200 Morava.
Za najväčší rozmach letiska sa považuje práve toto obdobie v rozmedzí rokov 1952 – 1960, kedy sa dostavala druhá časť hangáru, pribudli ubytovne, učebňa, prevádzkové priestory, sušiareň a baliareň padákov a tie bez veľkých zmien slúžia všetkým členom dodnes. Očová sa v tomto čase stáva už aj sídlom krajského aeroklubu Zväzarmu.
Za pomerne krátky čas svojej existencie a rozvoja letisko naučilo lietať a pripravilo na dráhu profesionálnych pilotov mnoho významných a uznávaných osobností z oblasti letectva. Horehronský rodák Juraj Kriváň prispel k zrodu a k rozvoju športového parašutizmu. Juraj Huliak st. za svoje dlhoročné pôsobenie a rozvoj bezmotorového lietania a neskôr aj bezmotorovej akrobacie získal mnoho ocenení a dlhodobo pôsobil v štruktúrach Zväzarmu ako inštruktor a inšpektor. Július Huliak známy ako „Krsný“ bol jedným zo zakladajúcich členov letiska v Očovej. Vo významnej miere podporoval rozvoj a inovátorstvo športového lietania a hlavne motorovej akrobacie. Svoje znalosti odovzdával ďalej nasledovníkom a nasledovníčkam, keď ako tréner československej akrobatickej reprezentácie s družstvom žien získal množstvo individuálnych a skupinových národných ako i medzinárodných ocenení na európskej a svetovej úrovni. Nemôžeme zabudnúť na ďalších ako Juraj Šouc, zalietavací a skúšobný pilot na lietadlách Aero L-29 Delfín a L-39 Albatros v štátnom podniku Aero vo Vodochodoch a držiteľ prestížnej svetovej ceny Lockheed Trophy. Pavol Levický a Juraj Kováč, piloti ČSA. Pavel Dorot, reprezentant v leteckej navigácii a dlhoročný náčelník aeroklubu, Peter Benko, Július Strapko, Jozef Moravčík – piloti poľnohospodárskych lietadiel a „práškari“v štátnom podniku SlovAir a veľa ďalších v minulosti a dnes pôsobiacich v letke Ministerstva vnútra, Vzdušných silách Ozbrojených síl SR, Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej službe Air Transport Europe, dopravných spoločnostiach Air Explore, Ryanair, Smartwings, Emirates a mnohých ďalších.
Na prelome 70.-80. rokov minulého storočia prichádzajú piloti Juraj Huliak st. a Tomáš Rakús s myšlienkou skupinovej zlietanosti vetroňov L-13 Blaník. Na leteckom dni v Kunoviciach v roku 1981 absolvujú svoju prvú verejnú ukážku vo štvorici. V 1984 sa skupina rozrastá o štyri vlečné motorové lietadlá Zlín Z-142. Vedúcim tejto časti skupiny sa stáva Pavel Dorot, na krídlach lietajú Peter Benko a Ivan Martinka. Formáciu uzatvára Jozef Moravčík. Tragickým pre motorovú časť formácie Očovskí Bačovia sa stáva rok 2003, kedy pri výkone svojho povolania profesionálneho pilota tragicky zahynul člen skupiny Peter Benko. Plnohodnotnú náhradu na jeho pozíciu sa skupine už nikdy nepodarilo nájsť a motorová zložka Očovských bačov sa postupne rozpadla. Plachtárska časť skupiny s malými obmenami pôsobí dodnes.
Za úctyhodných 75 rokov sa na ploche letiska podarilo usporiadať nespočetné množstvo leteckých akcií. Prevažne leteckých dní, okrem iných aj pri príležitosti okrúhleho štyridsiateho a päťdesiateho výročia Slovenského národného povstania v roku 1984 a o desať rokov neskôr 1994. Pamätným sa stalo vystúpenie Cirkusu Martina Kindernaya 2006 a Slovak Air Fest Očová 2008, taktiež organizácia medzinárodných plachtárskych akrobatických súťaží známych ako Memoriál Juraja Huliaka, ale aj medzinárodných Majstrovstiev Slovenska v akrobacii na vetroňoch v ročníkoch 2004, 2007 a 2010.
V posledných rokoch však aj toto odvetvie spoločenského vyžitia, športu a kultúry postihla stagnácia a z významného a zaujímavého prvku, akým bolo aeroklubové lietanie sa na škodu vplyvom spoločnosti stala rutina.
Text a foto: Juraj Uhliar, letectvosr.sk a archív členov AK Očová
