Radovan Kapsa si splnil svoj sen, ktorý sníval od svojho útleho veku. Dnes je dopravným pilotom, ktorý má za svojím chrbtom zodpovednosť za viac ako 189 pasažierov v Boeingu 737 na pozícii kapitána. Mimo tejto práce dodnes Radovan vychováva stovky nových mladých nádejných ľudí na pozíciu pilota, či už športového alebo profesijného lietania. Prinášame Vám kompletný rozhovor pre letectvosr.sk očami kapitána Boeingu 737, Radovana Kapsu.
Ahoj Rado, na začiatok sa nám prosím predstav. Aká bola tvoja cesta za snom stať sa dopravným pilotom a v akom veku sa ti podarilo dosiahnuť tento úspech?
Napriek tomu, že k lietaniu a lietadlám ma to ťahalo odmalička som sa k nemu dostal až na vysokej škole pri štúdiu na Žilinskej univerzite. Niekomu to príde možno čudné, ale ja som si naozaj myslel, že dopravným pilotom sa môžem stať len po absolvovaní štúdia na vysokej škole. Neviem, je to asi tým, že v mojej rodine a okolí nikto predo mnou nebol pilotom a moje sesternice – rovnako zmotané na letectvo, tiež išli študovať do Žiliny. Patrím k tým šťastným pilotom, ktorých pri financovaní výcviku vo veľkej miere podporili rodičia, takže som si ním prešiel pomerne hladko a plynule.
V čase kedy som končil bakalárske štúdium a zároveň výcvik (integrovaný ATPL) bola situácia v letectve mierne povedané nepriaznivá v dôsledku celosvetovej finančnej krízy (rok 2008). Pamätám si ako som si vytlačil zoznam všetkých leteckých spoločností a rad radom rozposlal viac ako 500 žiadostí o prácu nie len e-mailom, ale aj štandardnou poštou. Spomínam si, že som dostal iba 3 odpovede a aj to v zmysle, že žiaľ pre mňa žiadne miesto nemajú. Jediným východiskom mi vtedy prišlo urobiť si inštruktorák, aby som aspoň niečo lietal a všetko nezabudol.
Cez známeho som sa vtedy zoznámil s Vladom Hrabcom z Aerofatry, ktorý sa so mnou podelil o svoje skúsenosti z lietania, vyškolil si ma a dal mi príležitosť niečo polietať v jeho škole na pozícii inštruktora. Bola to v podstate taká neplatená prax, keďže jeho ceny za výcviky mal nastavené tak, že na plat inštruktora jednoducho už nevychádzalo. Bol som vtedy stále študentom inžinierskeho štúdia, takže som mal internát a mohol po škole a cez víkendy lietať. Veľmi mi to pomohlo v následnom uplatnení sa na leteckom trhu práce, keďže som mal ako čerstvý inžinier – pilot oproti ostatným spolužiakom nalietaných o najmenej o 300 hodín viac. No a tiež som zistil, že ma učenie celkom baví a musím neskromne povedať, že som v tom aj celkom dobrý 🙂
Pokiaľ nepočítam malé „fušky“ (niekomu robiť safety – pilota, niekoho niečo doučiť atď…), tak mojou prvou platenou prácou bola pozícia letového manažéra v leteckej škole Seagle Air v Trenčíne, kde by o mňa bez inštruktorskej skúsenosti ako absolventa „cudzej“ školy ani nezakopli. Mal som na starosti čiastočne plánovanie, troška som asistoval Janovi Klačmanovi (HT) s papiermi, učil teóriu, ale hlavne som mohol lietať všetko, čo sa naskytlo.
Po necelých troch mesiacoch mi spolužiak z výšky zavolal, že hľadá niekoho na pomoc pri zakladaní novej leteckej školy. Išlo o už v súčasnosti neexistujúcu spoločnosť, ktorej majiteľ sa rozhodol, že do svojej leteckej spoločnosti si chce vychovávať vlastných pilotov a potrebuje niekoho, kto by mu postavil leteckú školu v Bratislave. Bola to veľká výzva, keďže dovtedy na M.R.Štefánika žiadna letecká škola neexistovala a nikto nám neveril, že to vôbec môže z takého „veľkého“ letiska fungovať. Do pol roka vznikla nemenovaná ATO škola s najširším spektrom výcvikov na Slovensku. Ale musím povedať, že veľmi k tomu dopomohol fakt, že sme mali takmer neobmedzený rozpočet a absolútnu slobodu v manažovaní tohto projektu. Veľmi rád spomínam na to obdobie, keď mi bežal vtedy veľmi slušný plat a mohol som niečo bezstarostne tvoriť a popri tom sa voziť na novučičkom DA-42 Twinstar a C-421 Golden Eagle. Jaj, to som nespomenul, už pred vznikom samotnej školy sme vďaka kontaktom manažmentu dostali na starosti tieto dve lietadlá, na ktorých sme súkromne vozili majiteľov a ich známych.
Samozrejme už pri nástupe do tejto firmy som dúfal, že mi dajú možnosť lietať aj niečo väčšie a rýchlejšie. Ono to prišlo oveľa skôr ako som čakal a krátko na to ako mala škola certifikát som dostal ponuku lietať na Beechcrafte RA390 Premier 1A. Opäť som mal obrovské šťastie. Majiteľ lietadla chcel kopilota s najmenej 1000 hodinami. No a taký kopilot vtedy vo firme nebol, tak museli vyberať aj spomedzi oddelenia leteckej školy. Keďže sme tam boli dvaja a ten druhý už jednu typovku na jeta mal a druhú nechcel voľba bola jasná. Zomlelo sa to veľmi rýchlo, zbaliť som sa musel do troch dní a vycestoval som na svoju prvú typovku do USA do najprestížnejšej leteckej školy Flight Safety vo Wichite.
Po návrate u mňa nastalo veľmi „výživné“ aviatické obdobie. Môj deň niekedy vyzeral napríklad takto: ráno som si odškolil žiaka PPL na PS28 Cruiser, dal som obed, potom som odletel niekam povedzme do Zadaru na Premieri a večer ešte stihol odviezť majiteľa Golden Eagla do Košíc. Lietal som vtedy na limity v pomere 60 hodín na jete a 40 hodín na piesťákoch. Musím ale povedať, že to bola pre mňa veľká makačka, aj keď som mal vtedy „iba“ 27 rokov. Dokonca sa mi podarilo lietať Premiera na krátko aj „zľava“.
Nič netrvá večne, obzvlášť nie v letectve, no nepredstavoval som si že krach spoločnosti zažijem hneď vo svojej prvej firme. Výhodou pre mňa ale bolo, že skončila firma, ale majiteľ si svojho RA390 ponechal a mal som teda možnosť na ňom naďalej lietať. No už nie komerčne, takže som lietal veľmi málo – v priemere 10 hodín mesačne.
V približne rovnakom čase ako sa blížil koniec našej školy, skončil Danube Wings a naši kamaráti – bratia Mišo a Juro Rizmanovci zostali bez práce s energiou a entuziazmom vytvoriť niečo vlastné, čo nám nebude môcť nikto vziať a budeme sa mať stále niekde uchýliť pri vrtkavosti leteckého biznisu. Po niekoľkých pokusoch a úvahách sme spolu s Rizmanovcami a spolužiakmi z výšky a zároveň kolegom z ex. ATO školy – Ivom Mackom dospeli k rozhodnutiu využiť naše skúsenosti a založiť leteckú spoločnosť JetAge.
O období v JetAge by som vedel rozprávať veľmi dlho, bolo by to kľudne na samostatný rozhovor, tak to možno niekedy nabudúce. Každopádne podarilo sa nám to veľmi dobre, dali sme do toho všetko a za necelé dva roky sme sa stali lídrom na trhu. Po zotavení leteckého trhu sme sa všetci „otcovia“ JetAge dostali na Boeinga do leteckej spoločnosti Air Explore. Na školu nám žiaľ pri náročnom lietaní v ACMI prevádzke nezostával čas a energia, tak sme dospeli po niekoľkých pokusoch ťahať to so zamestnancami rozhodli svoje dieťa predať.
Takže konečne sa dostávam k odpovedi na tvoju otázku, kedy som sa dostal za barany Boeingu 737 a koľko som mal vtedy rokov. Bolo to po tomto všetkom a mal som 30 🙂 ! Kapitánom som sa stal o rok a pol neskôr s necelými 1000 hodinami na type.
Čo ti ide hlavou v kabíne Boeingu 737? Tešíš sa na každý deň svojej práce? Alebo je to už práca ako každá iná? Prosím priblíž nám viac do detailov ako vyzerá deň profesionálneho pilota tvojimi očami. Čo všetko robí samotná posádka pred odletom, čo bežní cestujúci nevidia?
Záleží v akej fáze letu 😀 .. V cruise na dlhom lete sa snažím čo najviac relaxovať, aby som mal energiu na prípadné neočakávané situácie, resp. na fázy letu, ktoré si vyžadujú vyššiu pozornosť. Proste si šetrím energiu a mozgovú kapacitu.
Samozrejme pri fáze prípravy lietadla – na rolovanie, vzlet, stúpanie, priblíženie, pristátie a opäť rolovanie sa snažím v čo najväčšej miere sústrediť na konkrétne činnosti, ktoré práve vykonávam. Vtedy sa snažím vytesniť všetko ostatné, aby som neurobil zbytočne chybu. Hovorí sa, že všetky problémy treba nechať na zemi.
Po ukončení letu a dokončení posledného checklistu sa zo mňa stáva úplne iný človek v zmysle, že mozog začne ísť na voľnobeh a nemám problém kde, čo zabudnúť, stratiť (moja rodina a kamaráti by vedeli rozprávať..:D).
Práca pilota je podľa mňa plus-mínus ako každá iná a nie viac dôležitá alebo náročná. No pre mňa je špeciálna, ja sa z nej teším ako malý chlapec a mám pocit, že čím ďalej tým viac. Momentálne pracujem na limitovaný kontrakt aj z dôvodu covidu a o mesiac ma čaká približne polročná pauza. Už teraz začínam byť smutný, že si tak dlho na Boeingu nepolietam. Ešte že mám koho učiť a cez zimu môžem lietať v leteckej škole.
Ktorá letecká spoločnosť ťa zamestnáva?
Momentálne lietam pre charterovú spoločnosť Enter Air s bázou v poľských Katoviciach. Keď mám letový deň, väčšinou začína v hotelovej izbe po zobudení. Je jedno, či letím ráno, poobede, alebo v noci, snažím sa pred letom spať. Potom si cez firemný online systém pozriem prípravu na let, ktorú nám pripravili dispečeri, pozriem počasie a urobím si na malý papierik takú svoju prípravu, kde si vypíšem najdôležitejšie info o lete, alebo sérii letov. Potom si zacvičím, dám sprchu, počas toho sa snažím memorovať podrobnosti letu, aby som na briefingu posádky nemusel čítať z papiera a urobil dojem na letušky :D. Ale nie, som šťastne zasnúbený :P. Potom sa presuniem na letisko, kde si kúpim flat white a nabehnem do nášho offisu, kde ma už väčšinou čaká moja posádka. Tam sa všetci zvítame, ak sa vidíme prvý krát, tak sa zoznámime. Následne s kopilotom preberieme prípravy, počasie a dohodneme sa na množstve paliva, prípadne sa dohodneme kto poletí ktorý let, podpíšem akceptáciu letu a zopár tlačív. Paralelne si robí vlastný brífing cabin crew, ktorý vedie vedúci kabíny – tam sa dohodnú kto bude na akej pozícii, kedy začnú servis, predaj, čo budú predávať atď. No a okrem toho ich vedúci preskúšava z vybraných núdzových postupov a kontroluje platnosť ich dokladov. Väčšinou sú hotoví v rovnakom čase ako my s kopilotom a začneme spoločný brífing, ktorý vediem ja – kapitán lietadla. V aerolíniách sme všetci trénovaní a každý vieme, čo máme robiť a čo je koho úloha. Takže briefing podstate spočíva v tom, že im dám informácie, ktoré sa menia. To znamená letové časy, počty pasažierov, prípadne čas ktorý strávime na zemi medzi letmi, či sa budeme musieť ponáhľať, tankovať kým máme pasažierov na palube atď. Tiež im oznámim pokiaľ očakávame nejaké odchýlky od štandardných postupov. Najmä ich ale musím oboznámiť s počasím. Hlavne ich zaujíma či majú očakávať turbulenciu, aká bude silná – to znamená či budú môcť robiť servis a predaj a koľko bude trvať a akým spôsobom im dám vedieť, že môžu pracovať aj keď nechám zapnutý transparent „fasten belts“. Toto ale môže byť v iných spoločnostiach priamo zahrnuté v štandardných postupoch.
No a potom sa spoločne presunieme k lietadlu. Tam už máme každý svoje presne špecifikované úlohy, čo kto robí. Cabin crew si nachystá kabínu -skontrolujú núdzové vybavenie, funkčnosť jednotlivých komponentov, čistotu, stav vody a toaliet, preberú vozíky s cateringom a duty free, urobia tz. security search – kedy v skratke hľadajú či nie je na palube niečo, čo tam nepatrí (zbrane, výbušniny atď.). Kopilot ide do kokpitu nachysťať let – nahodí letový plán, pripraví vyváženie lietadla, a nastaví lietadlo do tzv. „predletového“ stavu. Ja medzitým urobím predletovú prehliadku lietadla, porozprávam sa s mechanikmi o stave lietadla a keď je okey, tak ho podpisom preberiem. Odvtedy už za neho zodpovedám ja. Keď sa vrátim do kokpitu, nachystám si svoju stranu kokpitu, skontrolujem ako kolega lietadlo prichystal a začnem pre mňa nekonečné papierovačky, aj keď v súčasnosti to už nie sú klasické papierovačky, ale je to nahadzovanie všetkých možných údajov do tabletu (napr. zostatkové palivo po predchádzajúcom lete, hustota paliva, dotankované palivo, dôvod prípadného extra paliva, čas vykonania security search, hmotnosť cateringu, údaje k vyváženiu lietadla – rozloženie a váhy pasažierov, kufrov a carga, váha vozíkov atď.). Kritickú časť toho nahadzuje aj kopilot do svojho tabletu, aby sme to mohli potom krížovo skontrolovať. To je asi tak všetko, čo sa deje kým nastúpi prvý pasažier.
Poznáš celú posádku lietadla vopred ? Alebo letecká spoločnosť v ktorej pôsobíš Vám posádku vyberá náhodne a vy sa tak nemáte šancu ani spoznať?
Viem s kým poletím samozrejme vopred, vidím to vo firemnom systéme. Dokonca vidím ich fotky a mám na nich telefónne čísla. No tým, že na báze je nás cca 40 pilotov a asi 80 letušiek a stewardov tak sa väčšinou už poznáme. Nepoznám samozrejme nových. A tiež väčšinou prvý krát vidím posádku keď letím z inej bázy, alebo pošlú posádku z inej bázy na let z Katovíc. Niekedy chodíme lietať aj na bázy mimo Poľska, tam sme väčšinou po celý čas tá istá posádka.
Ako sa zmenil štýl letectva či lietania ako takého podľa teba, sú systémy náročnejšie, je logistika okolo lietania zložitejšia? Akú máš svoju najväčšiu leteckú túžbu?
Pokiaľ myslíš leteckú dopravu od jej začiatkov doteraz tak sa letectvo zmenilo, no povedal by som, že významne, a stále sa mení. Musí sa. Jednak rastie hustota leteckej dopravy a neustále sa zvyšuje jej bezpečnosť a komfort. V tom nám samozrejme pomáha technika. Takže systémy sú jasne že komplexnejšie. Nemyslím si však, že lietanie je preto náročnejšie. Naopak.
Jeden kamarát z Trenčína zvykol hovorievať, že jeho najväčšia túžba je lietať svoj typ (A320) z Trenčína na max 2 hodinové legy, so vzletom o 9 ráno a iba v stredu a piatok, bez pasažierov, so šikovným pohoďákom kopilotom a s platom 20 tisíc eur a s dvojmesačnou dovolenkou :D! Tak takú túžbu by mal snáď každý pilot.
Ja momentálne túžim aby táto doba kovidová nadobro skončila vrátilo sa to, čo bolo pred kovidom. Samozrejme lákajú ma aj väčšie typy lietadiel. Ako sa hovorí muži sú stále chlapci, len ich hračky sú časom väčšie, drahšie a rýchlejšie. No ja sa považujem za aviatika, tak mne je v podstate jedno, čo lietam. Všetko na či – či airbus, či boeing, či nejaký bizjet, či nejaký malý piesťák :D. Hlavne aby to dávalo zmysel aj po stránke symbiózy so súkromným životom. Čo sa týka postu, pred kovidom som si spravil inštruktorák aj na Boeinga, rád by som poškolil čo to aj na tom, len teraz nie je moc kde a koho.
Aké linky väčšinou lietate? Konkurujú si letecké spoločnosti platmi pre pilotov či posádky? Je práca pilota časovo náročna? Dá sa v dnešnej dobe “covidu” vôbec dostať do kabíny alebo je to náročnejšie tým, že je aktuálne prebytok pilotov v leteckom obore?
Lietame väčšinou štandardné dovolenkové destinácie v Egypte, Tunisku, Turecku, Grécku, Španielsku, Taliansku, Kanárske ostrovy atď. Niekedy letíme aj ad hoc lety napríklad s fanúšikmi športových podujatí, športových klubov. Niekedy vozíme aj vojakov na misie do mierových oblastí. Inokedy zase letíme nejaké lety za inú spoločnosť, keď sa im pokazí lietadlo. Ako som spomínal, približne raz do mesiaca chodievame na cca 5 dní lietať na bázy mimo Poľska. Napríklad zajtra odchádzam do Zurichu a odtiaľ mám naplánované otočky do Prištiny, Bejrútu a Skopje.
Rozdiely medzi spoločnosťami samozrejme sú. Vo všeobecnosti, čím väčsie lietadlo, tým väčší plat. No nie je to pravidlom. Vieš vychytiť aj veľmi dobrú robotu so slušným platom na malom bizjete, pokiaľ majiteľ nechce na tebe šetriť. Každopádne ak nepočítam letecké školy, tak platy pilotov v komerčnej doprave sú vysoko nadštandardné.
Momentálne majú čerství absolventi problém zohnať prácu v aerolinke. Dá sa, ale vždy sa treba nejako vynájsť, napríklad urobiť si inštruktorák, ako som to urobil po škole ja. Treba lietať vyhliadkové lety, len kvôli udržaniu návykov. A tak si počkať kým bude zase dopyt. V letectve to je vždy sínusoida, keďže je veľmi citlivé na momentálnu globálnu situáciu. Ja si myslím, že v najbližších mesiacoch začne dopyt opäť rásť. Veď niektoré spoločnosti sú už skoro na číslach z roku 2019. Treba vydržať a nevzdávať sa.
Platy v leteckej doprave sú jednoznačne lákavé, stojí to za tu mimoriadnu snahu a námahu?
Tak to jednoznačne áno. Keby sa na to pozeráš čisto z biznisového hľadiska, dopravný pilot je stále jedna z najlepšie platených pozícií. Zo začiatku to môže byť ťažké, ale pokiaľ nebudeš „lojo“ a budeš na sebe makať a dotiahneš to na kapitána, tak zarobíš za mesiac kľudne to, čo priemerný Slovák za rok.
Posledné motivačné slová na záver. Isť alebo neísť za snom dopravného pilota v tejto dobe?
Na rovinu – nie je to robota pre každého. Niekto po tom túži viac, niekto zas menej, ale isto stráviš nejaký čas mimo domu, rodiny, v podstate s cudzími ľuďmi, budeš často prespávať v hoteloch, pracovať v noci, tvoje telo bude neustále vystavované nie najlepšiemu prostrediu (dlhodobo v sede, hluk, sucho, rozdielne teploty, tlaky atď.). Ale pokiaľ o tom od malička snívaš ako ja, teda väčšina ľudí čo to robia, tak je úplne jedno čo ja teraz poviem a ty si za tým pôjdeš. Viem, že mne to vždy nejakí starší „flígri“ hovorievali, ale to bolo jedným uchom dnu druhým von. Ak máš rád lietanie a lietadlá, práca pilota je jedným z logických vyústení tvojho záujmu.
A teda ja by som nemenil, nikdy. Je mi ľúto ľudí, ktorí idú do práce s nechuťou a nerobia prácu ktorá ich baví. Mňa to teda extrémne baví, ja sa na každú šichtu teším (na nočné menej :-D). V lietadle som ako malý chlapec, všetko si fotím, natáčam videjká, proste sa ani po tých rokoch neviem toho nabažiť. Či sedím v Katane, alebo Boeingu. Tie výhľady, ten pocit voľnosti v 3D priestore! Neviem si predstaviť, že by ma to niekedy omrzelo. Dokonca keď letím ako pasažier, ľudia na mňa pozerajú, že „aha, henten prvý krát letí“ :D.
Ďakujem ti Rado veľmi pekne aj v mene návštevníkov stránky letectvosr.sk za obsažný a pútavý rozhovor !
Text: Boris Čierny
Foto: Radovan Kapsa
