Za dnešnou reportážou sme vyrazili na Novohrad, za krásneho jarného počasia do pestrofarebného prostredia, na letisko Boľkovce pri Lučenci. Toto letisko je z minulosti známe ako sídlo bývalého Strediska vrcholového športu so zameraním na parašutizmus. Športový parašutizmus bol odpradávna spätý s dnes už legendárnou a všade známou a povestnou „Ančou“. A pamätníci veľmi dobre vedia, že ešte pred pár rokmi tu na letisku v Boľkovciach ich pre potreby paragánov lietalo niekoľko.
Doba sa mení a v letectve a leteckom športe nevynímajúc. Ekonomika prevádzky, nedostatok financií a možnosti nákupu olietaných a pomerne lacných lietadiel zo západu zapríčinili, že väčšina AN-2 našla svoje uplatnenie už len ako muzeálny exponát poprípade reklamný pútač či učebná pomôcka niekde na letisku, kde predtým úspešne brázdila vzdušný priestor.
V dnešných pomeroch sa z Antonova An-2 stal zriedkavý unikát a ich počet sa dá na Slovensku ešte stále spočítať na prstoch jednej ruky. Slovné spojenie „ešte stále“ som použil zámerne, lebo pred pár dňami pribudol u nás piaty kus asi najznámejšieho sovietskeho legendárneho dvojplošníka, poháňaného deväť valcovým hviezdičákom AŠ-62 s výkonom tisíc koní.
A to bol aj hlavný dôvod, prečo sme sa vybrali na Novohrad. Po rokoch sa opäť raz Boľkovce stali domovom krásneho veľmi zachovalého lietadla z konštrukčnej kancelárie Olega Antonova. My sme o tom samozrejme chceli vedieť viac a tak sme si priamo s novým majiteľom Mariánom Slukom mladším o tom pohovorili viacej.
Ahoj Marián. Vieme stručne zhrnúť históriu tvojej novej An-2ky? Kde pôsobila predtým ako ste ju prelietli k Vám na domovské letisko?
Ahoj Juraj. Máš asi na mysli krátku históriu už mojej zánovnej An-2ky. Mašinka bola preletená na svoje terajšie nové domovské letisko Lučenec-Boľkovce 24. apríla 2021 z predchádzajúceho pôsobiska v Nitre, kde sa zdržala len krátku dobu od konca marca tohto roku. Andula bola vyrobená v roku 1970 vo výrobnom závode PZL, čo sú Polskie Zakłady Lotnicze v meste Mielec v Poľsku. Podľa dostupných záznamov najskôr pôsobila v poľskej vládnej letke pod vojenskou poznávacou značkou 1770, z ktorej bola v roku 2004 vyradená a následne využívaná v civilnej prevádzke pod imatrikulačkou SP-AOZ. Pár ročnú „medzizastávku“ medzi Poľskom a pôsobením u nás na Slovensku našla v Čechách, na letisku Luhačovice neďaleko slovenských hraníc, kde niesla trupové označenie OK-VHB.
Dosť netypický interiér oproti ostatným An-2kam, ktoré vo väčšine lietali v úprave so sklopnými sedákmi pre paragánov, poprípade s kotlom na chémiu alebo hnojivá a rahnami pod krídlami. Tu je nezvyčajne pohodlné sedenie pre dvanásť pasažierov. Žeby verzia aerotaxi alebo skôr salón?
Áno, máš pravdu, lietadlo má označenie AN -2P ako „Pasażerski“, čo znamená, že lietadlo bolo vyrobené v cestovnej, respektíve dopravnej úprave, ktorú nazývame familiárne „salón“. Ako si správne poznamenal, lietadlo má v cestovnej kabíne nezvyčajné sedenie cestujúcich na dvanástich polohovateľných sedadlách v smere letu. Na rozdiel od výsadkárskej alebo poľnohospodárskej úpravy, Andula má odhlučnenie v cestovnej kabíne, vnútorné tapacírovanie, prívod čerstvého vzduchu pre každého pasažiera a vykurovaný interiér. Zaujímavosťou bola aj WC kabínka oproti vstupným dverám, ktorú pravdepodobne predošlí majitelia z nejakého dôvodu odstránili.
Čo jej budúce využitie? Predpokladám, že v tejto konfigurácii by to bolo s výsadkármi v kabíne náročné.
Nemám s ňou nejaké konkrétne plány. An-2ka je moja srdcová záležitosť, nakoľko som už od malého chlapca spoločne okupoval kokpit so svojim otcom prevažne pri výsadkových letoch. Bude využívaná hlavne pre vlastnú potrebu a potešenie. Čo sa týka parašutistov, dnes sú už omnoho výkonnejšie a hlavne ekonomickejšie lietadlá ako Andula pre prevádzku výsadkových letov. Špeciálne tým, že cestovná úprava lietadla má niekoľko pozitívnych rozdielov oproti iným verziám, no zároveň nachádzame tu jeden háčik. Lietadlo disponuje o mnoho vyššou prázdnou hmotnosťou v porovnaní s paragánskou verziou a tým je trošku „lenivejšia“ , takže stúpať s ňou na výsadok napríklad do 3000 metrov by trvalo podstatne dlhšie.
Budeme mať šancu Ťa uvidieť s ňou aj na iných letiskách po Slovensku?
Určite áno. Už sa na to veľmi teším. Samozrejme ju budeme môcť vidieť hlavne na jej domovskom letisku, ale aj na iných letiskách či už na Slovensku alebo v blízkom zahraničí.
Prevádzkovať, nebojím sa povedať, už historickú legendu je náročné. Zázemie u Vás na letisku je na to ideálne, ale existuje napríklad na Slovensku servisné stredisko na opravy, revízie a prehliadky pre lietadlo takéhoto typu?
Áno prevádzka AN-2 je veľmi náročná jednak z ekonomického, časového, ale aj priestorového hľadiska. Žiada si mať intenzívnu starostlivosť, vlastného technika a predovšetkým spoľahlivého prevádzkovateľa, čo v tomto prípade bude Letecké športové centrum, ktoré má niekoľkoročné bohaté skúsenosti s prevádzkovaním. Na Slovensku máme jedno servisné stredisko pre tento typ. V prípade potreby však vieme servis zabezpečiť aj v iných krajinách ako napríklad v Maďarsku, Poľsku či Českej republike.
A čo dostupnosť náhradných dielov a agregátov?
V porovnaní s inými typmi lietadiel všeobecného letectva je samozrejme dostupnosť náhradných dielov náročnejšia, no na druhej strane to nie je až také zložité a nepredstaviteľné. Ešte stále nie malé množstvo dielov možno dostať v okolitých krajinách. Snáď ich tak skoro nebudeme potrebovať.
Ďakujem za rozhovor a touto cestou by som rád pozdravil všetkých čitateľov webu letectvosr.sk ako aj fanúšikov AN-2.
Za redakciu letectvosr.sk ďakujem za ochotu a čas, ktorý nám venoval pri tvorbe tohto príspevku Marianovi Slukovi mladšiemu, pilotovi a majiteľovi v jednej osobe, Leteckému športovému centru Lučenec za zapožičanie lietadla Viper, pilotovi Karolovi Mičkovi a Deniske za finálnu jazykovú úpravu textu.
letectvosr.sk / Juraj Uhliar
Foto: Juraj Uhliar
